Moja cesta k sebe vol. 1 - ako som sa hľadať začala

Moja cesta k sebe - tieto slová nie sú podtitulom tejto stránky len tak náhodou, a aby ste to mohli pochopiť, je nevyhnuté aby som sa s vami podelila o svoj príbeh a cestu, ktorá ma dostala do bodu, v ktorom som sa rozhodla počúvať svoj vnútorný hlas, vykročiť zo svojej komfortnej zóny a ísť za tým, čo vo mne už nejaký ten rôčik dozrievalo.

Tento článok sa mi nepíše ľahko, pretože vám tu nechcem vypísať svoj štruktúrovaný životopis ani nič podobné. Chcem sa venovať hlavne mojím osobným zemetraseniam, otrasom a pokojným prístavom. Budem sa snažiť byť stručná, ale keďže neviem nakoľko sa mi to podarí, rozhodla som sa tento „príbeh“ rozdeliť na 2 časti, dnes začneme tou prvou a zistíme kde to celé začalo.

Moja babka má jednu obľúbenú príhodu z môjho detstva. Mala som asi 3 alebo 4 roky a trávila pár dní u nej, jedného večera ma vraj vzala do náručia a zistila, že mi tečú slzy, na jej otázku, či plačem som odpovedala len, že „nie potia sa mi očká“. Následne babka zistila, že mám teplotu a bolí ma bruško, ale pointa je v tom, že už v tom veku som nikoho nechcela obťažovať svojimi problémami a radšej som si ticho v postielke plakala, keďže som si objektívne ešte nevedela sama pomôcť. 

Kedysi som túto príhodu považovala za spestrenie rodinných stretnutí, ale keď sa nad tým zamyslím, je až neuveriteľné, ako ma zrovna táto príhoda vystihuje. Babka ma v nej síce prezentuje ako hrdinku, ale ak zmeníme pohľad na celú situáciu, tak som odmalička mala tendenciu si svoje problémy nechávať pre seba a byť uzavretá, čo v reálnom živote nie je vždy najlepšie riešenie.

Inak som bola v podstate bezproblémové dieťa, v prvej triede som vyhlásila, že pôjdem na osemročné gymnázium a o 4 roky som tam už bola. Všetko som mala naplánované do detailov...komunistická strana so svojimi päťročnicami bola popri mojich desať ročniciach a dvadsať ročniciach len hŕstkou plánovačov amatérov.

Veľmi dlho mi všetko vychádzalo podľa plánu, jediným viditeľným problémom, ktorý ma skutočne trápil a nedal sa skryť bola moja nadváha, ktorú riešim tak od 13tich rokov, bohužiaľ som až donedávna riešila „len“ nadváhu, ale nie príčinu. Mohla by som sa vyhovárať na genetiku, vplyv prostredia a čokoľvek iné, ale nič by mi to nepomohlo! Moja nadváha má jediný počiatok - svoje problémy si nechávam pre seba, a aby sa môj mozog dokázal s nimi vyrovnať, tak si pýta papať, aby bolo telo dosť SILNÉ tieto problémy zvládnuť. Už viete, prečo som začala s tou príhodou z detstva? A hovoríte si prečo som s tým niečo nespravila už dávno keď viem v čom ten háčik je? Jednoduchá odpoveď...nevedela som to, nebola som schopná sa ponoriť do svojich myšlienok a vzorcov správania a do seba samej natoľko, aby som našla túto podstatu ... až pokiaľ v mojom živote nenastalo zemetrasenie, ktoré všetky moje xročnice a plány poslalo do zabudnutia. 

Až do tohto zemetrasenia išlo všetko ako hodinky, ktoré som si naprogramovala v hlave ako malá...stredná škola, vysoká škola, práca, priateľ, byt, zásnuby...treeeeeeesk! Až do tohto okamžiku som všetky plány plnila, aj keď s kilami navyše, ktorých som sa aj napriek cvičeniu a diétam (rozumej extrémne nízky príjem, celý týždeň na tvarohu a podobné nezmysly) nedokázala zbaviť. Ja som sa však aj napriek tomu stále viac sústredila na plnenie plánov a očakávaní ako na vlastné pocity, heslom dňa bolo „NIKOHO NESKLAMAŤ“, až na to, že som nonstop klamala samu seba. 

Našťastie však prišlo zemetrasenie alebo skôr veľký tresk...po 6 ročnom vzťahu a snoch o spoločnej budúcnosti s prsteňom na ruke som zostala stáť za zavretými dvermi nášho bytu SAMA. Sama so sebou, bez stredobodu môjho vtedajšieho sveta. Pád z vrcholu až na dno. Ten pocit neprajem nikomu, ale som zaň vďačná. Môj dnes už bývalý priateľ mi totiž dal šancu stať sa sama sebou, mal odvahu vysloviť to čo sme niekde v podvedomí tušili obaja. Nikdy som nemala príležitosť mu to povedať, takže ak to náhodou čítaš tak, ĎAKUJEM bolo to v tej chvíli asi najlepšie čo si mohol urobiť, aj keď to spôsobilo bolesť, hnev, sklamanie a asi všetky emócie, ktorých je človek schopný. 

Vráťme sa, ale k pointe, pretože tu sa nejednalo o jemné zemetrasenie s pár zničenými domami, toto bol veľký tresk, ktorý zmenil môj život o 180°. Neopúšťala som len vzťah, ale aj mesto, v ktorom som posledných 8 rokov žila so všetkými sociálnymi väzbami, kontaktmi, prácou a rozhodla som sa vrátiť späť domov na Slovensko. Vlastne to bola jediná vec, ktorou som si v tom okamihu bola istá, že mám ísť späť domov a asi to bolo prvýkrát čo som nad nejakým rozhodnutím nepremýšľala a nechala sa unášať vlastnou intuíciou.

No a viete aké to je vrátiť sa po x-rokoch „domov“, keď takmer všetci vaši priatelia a známy majú zariadené svoje vlastné životy a s vami sa už tak nejak nepočíta? Nie je to jednoduché, ale našťastie mám skvelú rodinu (niekedy by som ich síce najradšej zabila, ale tak už to býva), ale aj tam sme si k sebe museli nejakým spôsobom nájsť cestu a akceptovať, že je to iné, že sme každý iná osobnosť a navzájom sa rešpektovať.

Úprimne? Bála som sa...predsa len bola som zvyknutá na život v Prahe, program na každý víkend, stretávanie sa s priateľmi a život vo dvojici. Zrazu som mala zabalené krabice a stála na dvore u rodičov.  Ale stále som mala ešte pracovné záväzky v Prahe, takže som každý týždeň cestovala tam a späť, tam som prespávala u kamošky, bez ktorej by som to vtedy asi nedala (ďakujem a aj keď sme každá inde, vieš že nech keď ma budeš potrebovať som tu pre teba) a „doma“ som prespávala u rodičov ...no a bývajte s rodičmi po ôsmych rokoch mimo domu ... to snáď ani nepotrebuje ďalšie vysvetlenie, a tak som si prenajala malú garsónku a začala žiť sama a nie nadarmo sa hovorí, že najťažšie je žiť sám so sebou ... a o tom ako som sa to naučila a čo ma to naučilo sa rozpíšem opäť niekedy nabudúce.