Pôvodne som si myslela, že pre vás na tento týždeň pripravím
prudko premotivoané čítanie, o tom na aké závody sa tento rok chystám a koľkokrát do
týždňa trénujem, ale pravdupovediac, vôbec som posledných pár dní nebola motivovaná, tak
prečo by som to mala pred vami hrať? Našťastie ja už viem, že je to len stav dočasný, spôsobený podlomeným zdravím, a viem ako s tým pracovať, ale možno sa
tiež nachádzate v podobnej fáze...po rýchlom premotivovanom štarte v novom
roku, prišla choroba/únava alebo len tie výsledky nie sú také rýchle ako ste
čakali a vaša hlava vám hovorí na čo sa toľko trápiť, keď to aj tak nie je
vidieť...
Tak a tu je presne ten bod zlomu...môžete sa rozhodnúť
...vzdám sa pri prvej prekážke alebo len trošku zvoľním, nechám telo (a hlavu)
oddýchnuť a idem ďalej. Ja viem ľahko sa to povie (hmmm napíše aby som
bola presná), ale ťažšie je konať. Tak vám skúsim popísať ako to prebieha u mňa.
Celé to začalo vlastne už minulý piatok...od rána ma bolela
hlava a v práci som sa necítila vôbec dobre a váhala či vôbec
pôjdem na večerný tréning. Čím viac sa tréning blížil, tým viac som bola ok
(toto sa mi stáva často ... hovorí sa tomu závislosť :D ), takže tréning som
absolvovala, a aj sobotný beh na Železnej studničke v rámci ČSOB
zimnej série 2019...bol to super deň, išli sme ešte s babami na nákupy do
Decathlonu a na kávu a Pho-Bo do Borov...proste ideálna sobota, tak
prečo nepokračovať ešte večer na hádzanú a nevykričať si hlasivky :D.
Takže
sobota ok, myslela som že bacil je ta tam, ale v nedeľu ráno boli asi
osudnou chybou nenaimpregnované topánky a vďaka tomu premrznuté nohy z cvičáku,
ďalej to malo rýchly spád – zimnica, únava, po poobednom spánku pocit, že moje
telo váži asi tak 30x viac ako v skutočnosti. Takže namiesto toho aby som
si v nedeľu poobede prichystala jedlo na ďalšie dni a rozvrhla čo
budem jesť, som ležala pred telkou na gauči a nebola schopná ničoho. A čo
myslíte čo som večerala?? Noooo ...predsa...pizza z dovozu to istí .... a tu
nastal ten zlom a vnútorná diskusia s vlastnou hlavou:
Hlava: „To ako chceš zvládnuť celý rok, keď už po dvoch
týždňoch si chorá a objednávaš si pizzu? A ako ťa poznám ďalšie dni
nebudú lepšie lebo to nemáš naplánované.“
JA: „Ja viem nikdy to
nezvládnem!“
A takto som zakončila nedeľu. Absolútne vyčerpaná a demotivovaná
pred pondelkovým vážením a meraním. Našťastie som sa ráno zobudila v trochu
lepšej nálade, aj keď hlava ma bolela stále a guča v hrdle sa
nezmenšila a celé telo ma bolelo, aj napriek tomu som stúpila na váhu,
ktorá sa samozrejme ani trochu nezmenila (ooo pizza...), no ale ešte to meranie
... a to ma príjemne prekvapilo, takže chvíľka radosti a potom opäť
boj s hlavou:
Hlava: „To je pekné, ale dnes cvičiť nebudeš a asi ani
celý týždeň, takže to pôjde zase späť.“
JA: „Ale veď môžem
aspoň jesť správne.“
Hlava: „A čo? Veď nemáš nič navarené a nevládzeš nič
variť.“
JA: „To je pravda...“
Výsledok boja JA:Hlava 0:2....no čo tak som to v pondelok
nejak splácala a zavŕšila to zapekanými palacinkami ...hahaha...ale čím
viac som spala, tým viac som si začínala uvedomovať, že predsa 1-2 dni „voľna“
nič neznamenajú, že keď v utorok začnem jesť s rozumom a len trošku
menej (pretože nebudem mať tento týždeň toľko pohybu) tak to bude úplne ok, že
proste telo potrebuje občas vypnúť a toto je spôsob ako nám to dáva
najavo. Fénix začal vstávať z popola :D
Našťastie sa v utorok začala moja únava zmierňovať a bola
som schopná si už aj niečo uvariť, a aj keď to nebolo zďaleka ideálne a celé
poobedie som si vravela, že si dám namiesto večere pukance (áno Peťa, to je
ideálne pozerať program o chudnutí s pukancami v ruke :P ), tak
som sa nakoniec hecla a spravila si cestovinový šalát, ktorý mi zabral asi tak
15 minút a zostalo aj na dnešný obed. A zrazu som to mala ... zdravá
večera...plán na zajtra ... späť v režime. A moja hlava pochopila, že
to zvládnem (zvládneme), ale musí spolupracovať a nie hádzať mi polená pod
nohy.
A čo som vám tým chcela povedať? Je absolútne normálne
a bežné, že počas vašej cesty prídu dni, kedy si z nejakého dôvodu
budete myslieť, že to nedáte, že je všetko stratené, že sa vám do ničoho
nechce. Tomuto sa nevyhnete, ale môžete s tým bojovať ...a ja za seba
odporúčam...nachvíľku sa tomu poddať...neriešiť...oddýchnuť si a potom postupne
opäť nabehnúť, tam kde sme skončili, stačí si uvedomiť len to, že prečo to
všetko robíme, a ak máme tie správne dôvody, tak verte, že to telo si tú
zdravú stravu a pohyb vypýta samo J
Držím palce aby bolo takýchto prekážok na vašej ceste čo
najmenej, a ak by aj boli aby ste sa nimi nenechali prevalcovať. A ak
by vás to predsa len valcovalo, kľudne mi napíšte a ja vás nakopnem ;-).
Komentáre
Zverejnenie komentára