Čriepky z pretekov no.2 - Spartan Winter Sprint Slovenský raj 2019

Pred štartom...

Trošku oneskorene, ale predsa :) 23. februára som sa po roku a pol opäť postavila na štart Spartan Race.  Tentokrát to bol zimný šprint (teda 5+ km a cca 20 prekážok). Zobudili sme sa do krásneho zimného rána - na oblohe ani mráčik a na teplomere -6°C. Mrazivé no nádherné počasie, ktoré bolo predzvesťou super preteku. Stanovené ciele boli max 150 angličákov a čas pod 2 hodiny (ten pred rokom a pol mi trval okolo 3 hodín).

Štartovali sme 11:15 (to je tak keď váhate s registráciou), mierne zmätky a dobehnutie na štart na poslednú chvíľu sú takou obvyklou rutinou, ale veď aspoň sme mali rozcvičku. :) Na úvod nás čakal výbeh do kopca, ktorý aj vzhľadom na zľadovatelé úseky nebol úplne najrýchlejší, ale je treba vyzdvihnúť snahu organizátorov zabezpečiť čo najvyššiu mieru bezpečnosti pomocou posypov najkritickejších úsekov po celej trati...opäť raz sa ukázalo, že spartan race je len jeden.

Prvé dve prekážky v lese bolo prelezenie "kladiny" vo výške cca 1,5 m tu sa celá skupina mierne zbrzdila, pretože cez prekážku sa nedostali naraz viac ako 2 osoby, takže bolo treba si chvíľku počkať. Zbeh lesom do údolia, cez ktoré si pokojne pretekal prítok Hornádu, len taký malý cca 2 m široký potôčik, ale keď cez neho musíte prebehnúť pri -6°C tak ho úplne nemáte radi :) Akurát som nechápala osoby, ktoré ho prekonávali pomocou malých skokov, teda v tej ľadovej vode museli byť dlhšie, namiesto toho aby dvomi skokmi boli na druhej strane. Pár metrov na to nás čakal balanc, zmrznuté nohy z potôčika bolo teda treba rýchlo zahriať...a podarilo sa, takže zatiaľ bez angličákov.

Drag plate

Nezostalo to tak ale na dlho, za chvíľu už bola pripravená vertikálna sieť a Monkey Bar, takže prvé angličáky na 5tej prekážke, ďalší dlhší beh lesom a do kopca nás vyviedol na otvorenú lúku s nádherným výhľadom, kde sme si najprv ponosili vrecia s pieskom, skúsili oštep a poťahali plate drag. Čo sa týka oštepu, tak tam som ani nečakala na pokus, keďže pravdepodobnosť trafenia pri tom vetre bola minimálna, takže som si rovno dala 30 angličákov s výhľadom na Tatry...no nekúp to :)


Nasledoval zbeh a občerstvovačka - kokosová voda s ionťákom, bola absolútna bomba. Pár metrov ďalej už čakala invertná stena. A ďalší úsek trasy, ktorý viedol krásnym typickým chodníkom Slovenského raja (rozumej kamene, 30 cm široký chodník, pád dole a potok). Parádička, trošku nebezpečná a opatrnosti nebolo nikdy dosť (moje 2 držkopády ma stáli pár modrín), ale zážitok to bol nezabudnuteľný. Už len 5ft wall a lezenie pod ostnatým drôtom. So stenou mi pomohol český kolega, ktorý hral formu a nechal sa chvíľu prosiť, ale nakoniec sme sa dohodli :D

Atlas carry ...som si po ceste pospala? ;-P

Pri neďalekej Zkovej stene, kde sme obaja skákali angličáky sme si ich na oplátku odskákali spoločne. V tomto okamžiku už sme počuli, že festivalka je blízko, takže ani cieľ nebude už ďaleko. Nasledovala Ačková sieť, atlas carry (teda prenesenie betónovej gule, 5 angličákov a späť). Guľa bola dosť ťažká, ale silové tréningy a drepy som v tomto momente extrémne odcenila (najmä kvôli zažitej technike). Trojicu uzatváralo lano, pre mňa teda štvrtýkrát angličáky.




O pár metrov ďalej sme ešte ponosili kýble so štrkom a už sme skutočne mierili do centra diania a k cieľu. Pred ním však zostával ešte Hercules hoist (vytiahnutie vreca pomocou kladky), ktorý mi najprv neprišiel vôbec ťažký, ale pri prvom pokuse a zistení miery šmykľavosti lana, som sa začala obávať o ďalšie angličáky, ktoré by narušili môj plán, takže som sa zaprela a riadne do toho oprela a žiadne angličáky sa nekonali. Teda konali...o 5 metrov ďalej pri multirigu, ale s tými sa počítalo :). Už len prebeh cez mostík, Slip wall, ktorá sa mi tentokrát podarila na prvý pokus (ouu jeee) a posledná 6ft wall, ku ktorej mi na pomoc pribehol kamoš, preskok cez oheň a cieľ...čas 2 hodiny 3 minúty.

Cieľ!

Akože nebudeme si klamať, tie 3 minúty ma trošku štvú, ale na druhú stranu si vravím, že som si to užila, že som sa nezranila (ak nerátam asi 10 modrín), a že tie tri minúty určite nabudúce dobehnem. Takže za mňa spokojnosť. A aj keď som väčšinu času bežala sama, tak vždy keď som potrebovala, tak sa našiel niekto kto mi pomohol alebo som pomohla ja, a o tom to predsa je...nie o tom, za každú cenu byť v cieli čo najrýchlejšie, ale užiť si celú cestu do ciela. A keď vás tam čakajú skvelí ľudia, ktorý vám ešte k tomu spravia exkluzívne finišové fotky, tak nie je o čom...už teraz sa teším do Pezinka. S kým sa vidíme??

Účastníci zájazdu z tréningovej skupiny Dolné Saliby ...cvičíme každú stredu a piatok, keby ste sa chceli pridať :)