Moja cesta k sebe vol. 2 – nauč sa žiť sama so sebou

Toto sa s vami stane keď začnete žiť sami. Zdroj: Archív 2016

Pamätáte si prvú časť mojej cesty? Ak nie odporúčam prečítať TU. A kde sme to skončili? 

Aha...ja a moja prenajatá garsónka. Pre niekoho malý priestor, no mne to v tej chvíli stačil...pri spätnom pohľade si dokonca myslím, že vďaka tým 20m2, na ktorých bola kúpeľňa, kuchyňa, obývačka aj spálňa som sa cítila v bezpečí, lebo to bolo iba mojich 20m2, kde som sa nemusela na nič hrať, nikomu sa spovedať a byť iba sama so sebou. A to bola tá najlepšia, ale zároveň aj najťažšia časť.

Nie nadarmo sa hovorí, najťažšie je naučiť sa žiť sám so sebou. Je to pravda, lebo v tom momente, nemôžte ten neumytý pohár, prázdnu chladničku ani neoprané prádlo na nikoho zhodiť a už vôbec na nikoho nemôžete preniesť ten bordel vo vlastnej hlave. Takže buď ho začnete postupne po malých krokoch upratovať alebo každý večer vypijete aspoň fľašu vína, aby ste vôbec zaspali. Otestovala som obe možnosti a nakoniec som si vybrala tú prvú...jednak pre to, že samú ma piť nebavilo a jednak pre to, že to vlastne to aj tak nikam neviedlo J.

Jeden z prvých tréningov a výstupy
Zdroj: Archív 2/2017

Nastalo teda veľké upratovanie. Fyzické i mentálne. Tu sa musím priznať, že nie som schopná vám popísať okamžik ani okolnosti, ktoré viedli k postupnému uvedomeniu si, že som celý život žila pre niekoho iného len nie pre seba, a to najmä z toho dôvodu, že reálne mám udalosti prvých 3-4 mesiacov po rozchode zahmlené a prehádzané. Pravdepodobne som v tom období fungovala na autopilota, ale možno práve ten autopilot ma konečne nasmeroval tam kam patrím.

To, že som začala intenzívnejšie cvičiť, že som začala eešte detailnejšie riešiť stravu (pretože som ju nemusela nikomu inému prispôsobovať) a to, že som sa začala viac o seba starať vychádzalo určite z potreby schudnúť. A povedala som si, že keď nie teraz tak kedy. Takže som sa na to zamerala, ale akože úplne zamerala...absolútna koncentrovanosť a focus (ako by som ho teraz potrebovala!!!). Niekedy v tomto období prišla švagriná s nápadom, že začneme chodiť spolu cvičiť s trenérkou, tak sme aj vo februári 2017 začali. Úprimne som si vtedy myslela, že už nejakú tú kondičku mám. Jááááj ako ma Lenka vyviedla z omylu :D Prvý tréning, kedy skúšala ako na tom vlastne sme ...prvých 10  angličákov ...hahaha ani omylom...maximálne tak 3 a aj to iba polovičné :D Kliky?? Pánske?? Jasné...tak 4 na kolenách a dovidenia ruky. Takže asi taká bola moja vtedajšia (ne)kondícia a (ne)sila. Ale bola som odhodlaná na tom zamakať a v septembri odbehnúť prvého sparťana, tak sme makali...teda postupom času už len ja s Lenkou, ale bolo mi to jedno...kilá išli dole, výkonnosť hore a ja som každý deň objavovala novú silu v sebe a odhodlanie, ísť cez svoje limity a posunúť ich ďalej.

Jeden z prvých tréningov a brušáčiky...Zdroj: Archív 2/2017

Lebo presne o tom to je...uvedomiť si, že iba ak sa dostaneme na určitú hranicu a prekročíme ju, iba vtedy sa posúvame a rastieme. A o tom bola, je a pravdepodobne aj naďalej bude moja cesta. A aj keď kilá si povedali, že už sa im preč nechce, tak ja som vďaka tomu prvotnému impulzu našla  to, čo milujem a to čo ma robí mnou. Šport a zdravá strava, výživa, regenerácia a osobný rozvoj. A aj keď nie som ešte v cieli (a úprimne dúfam, že ani nikdy nebudem, lebo veď cesta je cieľ), chcem pomáhať na tejto ceste ďalším.

7.9.2017 Po prvom Spartan Race

Máte pocit, že som odbočila od témy? Tak verte tomu, že to nie je len pocit ... alebo áno? Tento článok mal byť o tom ako som sa naučila žiť sama so sebou...a on o tom skutočne je, aj keď sa to na prvý pohľad nezdá. Ale šport a prekonávanie vlastných fyzických hraníc mi dali silu prekonať aj hranice a zavreté dvere v mojej hlave, usporiadať si myšlienky a hlavne si uvedomiť čo ma robí skutočne šťastnou a čomu sa chcem v živote venovať. A hlavne postupne som sa prestala hanbiť sama za seba, za to, že nie som spokojná s tým ako žijem, pretože som si uvedomila, že môj život je iba môj a jediný, koho má môj život robiť šťastným som ja sama a ostatní to buď budú akceptovať alebo nie, ale ak nie, je to ich rozhodnutie a ich život J.